reklama

Som späť - vnútorný denník prežilca nehody na motorke

Žijem už skoro tri roky v North Caroline, na polostrove Outer Banks, 16 mílova, veľmi rovná a široká cesta, vyzerá byť bezpečná, especially pre motorkárov. Veľký omyl.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Fajný pocit je, keď tvoji najbližší, každodenní, sa správajú v rôznych situáciách k tebe rovnako ako pred nehodou. Podvedome. Veci sa dostávajú do starých koľají, ktoré sú jediný a jediný cieľ, túžba. Nie často, ale čoraz častejšie. Čas má veľkú zásluhu a potom aj stúpajúca fyzika a psychika. Alebo kvalitná hra voči okoliu.....schizofrenická paranoia?Pravda je, že máš dobré dni a zlé dni. V nemocnici to nebolo až také hrozné. Menšie zlo. Nuda. Usmievam sa. Ale cez slzu, dve. Objektívne by som sa mal ale usmievať cez veľký plač, ale nemám ho. Nevidel som sa na intenzívke. Nevidel som trubičky z celého tela, neodprevádzal som sa do helikoptéry. To si pretrpeli moji priatelia. Videl som len pár fotiek. Drsné. Naozajstný boj začal doma. Dobré dni a zlé dni. Spoznal som depresiu. Iba raz alebo dva krát. Stačilo. Po prvý krát som zapadol do šedej priemernej línie. Žiadny názor, žiadny nápad, žiadna impulzívna emócia, nič. A ešte niečo...nič.Dve veci ma posunuli dopredu. Ešte v nemocnici, keď som bol už na poslednom oddelení a aj pri zmysloch viac menej. Návštevy priateľov. Veľmi časté. Maťo došiel o jeden job aj. Mali silu. Vôbec som nejedol, len som pil litre a litre. Doktori sa chytali za hlavy, ´U gotta eat Milan! Finish as much as possible!´ Neprichádzalo mi to do ľavej hemisféry, aj keď som sa snažil. Zato pravá hemisféra, s veľkým EQ, poslúchla mojich priateľov, keď mi to zopakovali 3 krát. Všetko je o psychike a tá stúpala s nimi. Potom prišla mamina. Neuveriteľné. Nevideli sme sa 2 a pol roka, aspoň na niečo bola tá nehoda dobrá. Vybavila si to, dostala víza, Miro so Stanom išli po ňu...ešte som aj vyhral Paisano vínko, vraj budem plakať, keď ju zbadám. Neplakal som. Kvôli nej ma aj pustili domov, starala sa o mňa 24/7. Nemám slov. Mamička je najsilnejšia osoba akú poznám. Nemala to ľahké celý život. Už som vo veku, kedy by som sa mal starať ja o ňu..ešte to nedokážem. Ale ako som plakal na letisku keď odchádzala..dievčiny sa na mňa usmievali, aký som citlivý. ..A namakaný backup zo Slovenska, Števino, len sa mi potvrdzuje veta z veľmi ďalekej minulosti, keď som povedal, že je najnormálnejší z celého klanu. Skoro ma presvedčil, aby som sa vrátil. Tak či onak, je to chlap na správnom mieste.Fyzicky som mal nechápavé šťastie v neštastí. 2 týždňová kóma, krvácanie do mozgu, ale žiadna zlomenina. Neverím. Tá krava čo ma zrazila veru nevie dávať prednosť, ale pozná prinajmenšom správne uhly. Trochu pošramotené zápästie síce, ale nič vážne.A jak som sa učil chodiť. To bol fet. Päta nepoznala podlahu. Jaké ja mám lýtka teraz, vravím vám, špičky to istia. (Smiech). Ale boli aj nervy. Anyway som cholerik, to sa veru nezmenilo...Phil mi veľmi pomohol a povedal..riadne silný point. Nepovedal v podstate ani nič nové, čo by som predtým nebol počul..ale ako to povedal. Trpezlivosť. Ľudia sa z podobných nehôd liečia rok, ak sa vôbec liečia a ty si doma po dvoch mesiacoch a stúpaš nahor týždeň po týždni. A čo je najhlavnejšie, čoho sa všetci najviac báli je hlava. Ďakujeme všetkým bohom a anjelom, že pracovali overtime a si taký istý ako predtým, žiadny dement. Znova ma posilnil psychicky, ako aj inak, priateľ.Ale nastala zmena. Logicky vyplývaná, že už nie som adrenalín junkie..ale tá po čase emigruje do Chille, znova budem divoch. Potom som zbadal zmenu môjho globálneho premýšlania o budúcnosti vlastného života. Anyway pred nehodou som mával občas resumé, zhodnotenie svojho ´amerického´ života, ale nie tak hlboko a intenzívne. Tak či onak je to dlhodobejší proces, ale aspoň nie som na prvej méte stagnácie...Jedna vec je ale zvláštna. A tvrdá. Zistil som to keď sme si Mirom spravili niekoľkodňový výletík do West Virginie za JTm(džejtým, john travis) Náš najblížší Američan. Bol na rehab proti drogám a alkoholu. Sám sa na to dal. Odišiel z pláže a nevyzerá momentálne, že by sa tak skoro vrátil. Ale je vonku. Miro spal, mali sme chvíľku pre seba a ja mu vravím, paralelne,lebo obaja sme mali svoj ´own shit to go through´ Ľudia za tebou prichádzajú a tľapnú ťa po ramene s úsmevom a s pusou, aké je super, že si to dokázal a že si na žive. Samozrejme to nie je zlá vec. Zle by bolo, keby sa to nedialo. Ale nevedia o čom hovoria. Ani ja neviem o čom hovorím, lebo som si neprešiel tými sračkami čo JT, ale prešiel som si svojími a viem aspoň čo to obnáša. Tak som mu vyriekol rešpekt a tľapli sme si. Chápete?A Janka. Dlhá story a aj na vnútorný denník priosobná. Fakt ale je, že tá žena stojí pri mne v zlom aj dobrom. Teraz len retrospektívne ľutujem, že som to nezbadal skôr. U mňa dôležitý faktor je kľud, harmónia. Moja malosť je čistý cholerik, crazy wild thing, wannabe tough motherfucker...svedomie som nikdy nemal veľké, pri nej cítim tu zmenu, neprieči sa mi to, vyhľadávam to, potrebujem to. Som spokojný. Málokedy som. Ale som. Som! Som?...ˇ(úsmev)....Som.Pamäť mi trochu zahaprovala. Napríklad si vôbec nepamätám celý deň nehody. Nepamätal som si niektoré mená co workerov, nie tak dôležitých, alebo úplná anomália..myslel som si veeľmi dlho, že nehoda sa stala z červenej. Ja som stál, ona stála, šiel som rovno, ona do ľava, bum. Omyl. Rachli sme sa asi v 55ke, v miľach, čo je asi 90ka v kilometroch. Ona šla pravdebodobne 10inou..anyway, došlo mi to asi po mesiaci, čo som už bol doma...predýchaval som to pár dní. Deň predtým som musel stúpiť do troch hovien, také štastie som mal, že som prežil. Ale pamätám si jednu vec. Ako sa Maťo so mnou rozlúčil. Všetkých poslal preč z izby, ostali sme sami. Bol už na odchode na Slovensko, z nemocnice šiel rovno na letisko. Bol nahnutý ku mne a hovoril mi silné vety roztraseným tichým hlasom...a na konci ma objal. Fuuu už mi klipkajú oči.. Ešte som bol v stave kedy som ani nedokázal hovoriť, plný sedatív, nemal som haluze, ale celé sady stromov...ale pamätám si to. Pamätám si ako som Janke pohladil tvár tým mojim typickým štýlom, ako som hýbal rukami keď prišli Christo a Simo, ako som si podával ruku s Halvinom, a koľko pús som si dal so Zuzkou, Maťou a Mirkou, ako ma vždy rozosmiali, ako som Radeka tradične freakoval, že daj mi pusu a akú vetu mi povedal v Pite, masáže od Zuzky a Janky, namakaná sestrička Kim, pôjdem ju ešte pozrieť, kým oddídem do New Yorku...a Miro. Veľký rešpekt. Ako to všetko zobral do svojich rúk. Právnika, nemocnicu, silu leadera, organizáciu..všetko. Pamätám si ako som si strechoval miliónty krát ľavú ruku a on akurát sedel tým smerom. Ako smiešne mykol hlavou, akože som ho udrel..A mamička ako pri mne sedela, či som spal alebo bol hore, ticho alebo s rozhovormi...ok it´s official - plačem..Čore more, schopnosti choré, výťahom života, raz hore raz dole. Anyway nepoznám vo svojom živote zatiaľ väčšiu sračku..takže idem hore. I liike. Ale celkovo sa v poslednej dobe stávajú brutálne veci, JT, Lucia Bačíková, na novoročnej párty spadol opitý Rus z balkóna a ochrnel...nezvládam to ľahko...hmm a ešte som aj tlstý! Hmm, pokus o uvoľnenie...asi mi ešte stále krváca mozog..Zaujímavý je aj pocit, keď na ceste vidím motorkára. Zvláštne. Obzerám si ich, porovnávam so svojou Hondou VXT 600...ja som mal vždy krajšiu. Úsmev..Sám som prekvapený, ale tí čo jazdia skôr pochopia..ešte by som si zajazdil. Nechcel by som vlastniť, ale len tak sa prejsť. Ten pocit, sila, sloboda, rýchlosť...neviem to popísať. Tá krava, ktorá ma zrazila, ma pripravila o mnoho. Nielen zdravie, stratený čas, joby, pragmatické veci, ak nerátam zdravie...ale pocity, spokojnosť...pripmína mi to Lajku. Havina čo sme mali s Evičkou. Tá groteskná smrť, úlne zbytočná...zatiaľ som ju považoval za jediný point vo svojom živote, kde by som vrátil čas. Nenahraditeľna. Unique vzťah. Motorka je druhá...No, ale všetko zlé je na niečo dobré, pár situácií sa ozvalo...idem ďalej. Idem. Idem! Pôjdem? (deep smiech) Tento článok venujem len svojim najbližším, ktorí pri mne stáli a neotočili sa mi chrbtom. Bol som prekvapený a dojatý...Pamätám si na kontroverziu s Mirom, pred nehodou ešte, že kto je u koho Number 1. U mňa to boli priatelia, u Mira žena. Mirov celý život ide nahor, keď jú má a sú štastni..potom všetko klape. U mňa to boli priatelia, tí sa ti nikdy neotočia chrbtom, nezradia, nepodvedú, samozrejme tí praví. Je to veľmi individuálna téma a prudko zavisí od každého empírie. Každý ma svoju pravdu a je to ok. Mne sa moja potvrdila...Ďakujem banda!

Milan Candrák

Milan Candrák

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  0x

" Nepoviem..! " Zoznam autorových rubrík:  priateliaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu